Obec Sielnica sa v písomných prameňoch prvýkrát spomína v roku 1250. V roku 1288 ju uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky daroval premonštrátskej prepozitúre Panny Márie v Kláštore pod Znievom. Farnosť Sielnica založil veľmi pravdepodobne už koncom 13. storočia premonštrátsky prepošt, aby sa postaral o duchovné potreby svojich poddaných. V tom období bol v Sielnici, na mieste terajšieho kostola postavený ranogotický kostol zasvätený Všetkým svätým. Pôvodný sielnický farský kostol bol jednoduchá jednoloďová stavba so štvorcovým presbytériom a obdĺžnikovou loďou. Presbytérium bolo zaklenuté ranogotickou klenbou, loď mala iba rovnú drevenú povalu. Začiatkom 16. storočia bola z južnej strany kostola pribudovaná gotická bočná kaplnka, ktorej okná sa zachovali v presbytériu terajšieho kostola. (Z pôvodného kostola sa tiež zachovala časť gotického portálu, ktorá bola vložená do severnej steny nového kostola pri vstupe na vežu.) Okolo kostola bol cintorín, od 17.storočia je opevnenie, ktorého zvyšky sa zachovali do našich čias. Pôvodný kostol bol orientovaný na východ a mal predstavanú vežu s barokovým zakončením, ktorá je súčasťou aj terajšieho kostola. Duchovnú správu farnosti zabezpečovali až do 16. storočia premonštráti z Kláštora pod Znievom, neskôr tu mali misiu aj členovia Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Počas rušných časov reformácie si farnosť uchovala katolícku vieru a ostala tak jedinou čisto katolíckou obcou okolo Zvolena. V roku 1728 za vtedajšieho farára Ondreja Fabryho bola farnosť spojená so susednou farnosťou Badín. 1.7.1994 banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž po vyše 260 rokoch znova zriadil farnosť Sielnica.
Terajší farský kostol Ducha Svätého bol postavený v rokoch 1941-1942 zásluhou obetavosti sielnických veriacich za badínskeho farára Antona Zárevúckeho. Pri stavbe nového kostola bol okrem veže zbúraný pôvodný, ranogotický kostol Všetkých svätých.
Priestranný farský kostol Ducha Svätého je postavený v historizujúcom pseudorománskom slohu. Je jednoloďový, so štvorcovým presbytériom a železobetónovým organovým chórom. Kostol je 29m dlhý, 10,3 m široký a 8,5 m vysoký. Vo fasáde kostola stojí pôvodná veža, v ktorej sú štyri zvony.
Vnútorné zariadenie kostola pochádza z rokov 1941-1942. Drevené oltáre, krstiteľnica a kazateľnica sú dielom banskoštiavnických rezbárov.
Ústredný oltár nesie reliéfne znázornenie zostúpenia Ducha Svätého na Pannu Máriu a jedenástich apoštolov. Bočné oltáre sú zasvätené Božskému Srdcu a Panne Márii. V chráme sa tiež nachádzajú sochy sv. Cyrila, sv. Metoda, sv. Jozefa, sv. Alojza, sv. Anny a sv. Vendelína. Kostol bol slávnostne konsekrovaný banskobystrickým biskupom Dr. Andrejom Škrábikom 14.6.1943. Interiér kostola bol postupne obnovený v pokoncilovom duchu v rokoch 1998, 2012 (nové liturgické zariadenie) a 2014 (nové lavice, spovedné miestnosti, podlaha a organ). Nový fixný oltár konsekroval 12.2.2012 spišský pomocný biskup Mons. Andrej Imrich.
Symbolika nového liturgického zariadenia. Návrh nového zariadenia pochádza od Ing. arch. Mgr. art. Romana Mušku. Kombinuje svetlý mramor (Brecia sadra) s dvoma druhmi povrchovej úpravy antikoru – s chrómovo lesklým a matným. Centrom liturgického priestoru je oltár, pozostávajúci z troch kusov kameňa a troch kusov kovu (symbolika Najsvätejšej Trojice a troch božských cností). Na čelnej doske sú znázornené grécke písmená X (chí) a P (ró) – prvé písmená slova Christos, čím je zdôraznené starokresťanské chápanie oltára ako znaku Krista. Pri oltári stojí zostava štyroch procesiových svietnikov a procesiového kríža. Hlava Krista na kríži je umiestnená v otvorenom priestore štvorca, obklopeného lúčmi. Kristus je tak znázornený zároveň ako ukrižovaný i vzkriesený. Ambona, miesto čítania Božieho slova, nesie symboliku meča, v zmysle textu Listu Hebrejom: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (4,12). Pulpit ambony pripomína otvorenú knihu, ako aj holubicu – symbol Ducha Svätého, prvotného autora Svätého Písma. Sedes predstavuje predsednícke miesto celebranta. Počíta aj s prítomnosťou dvoch diakonov, alebo koncelebrantov. Nová podlaha svätyne svojimi lúčmi, vychádzajúcimi spod bohostánku, myšlienkovo nadväzuje na ústredné lúče starého oltára, ktoré sa nachádzajú na mieste kedysi určenom na vystavovanie Sviatosti oltárnej. Motív lúčov vyjadruje vzťah a komunikáciu Boha s človekom, ktorá prebieha prostredníctvom Ducha Svätého, patróna chrámu.