Milí bratia a sestry, v dvetisícročnej histórii našej Cirkvi by sme sotva našli obdobie, kedy kresťania neboli ani v jednej krajine prenasledovaní, alebo aspoň utláčaní, či zosmiešňovaní. Dnes, keď máme zbierku na prenasledovaných kresťanov, ide hlavne o kresťanov na Blízkom východe (Sýria, Irak, Libanon). Už v starovekom Ríme zomierali tisíce kresťanov pre svoju vieru v Koloseu a podobných „zábavných centrách“. Mnohí, ktorí to videli sa však začali pýtať: Kto je ten Ježiš Kristus? Prečo sú títo ľudia pre Neho ochotní žiť aj zomrieť? A tak sa zámer rímskych cisárov vyhubiť kresťanov otočil úplne naruby. Čím viac kresťanov zabíjali, tým viac ich pribúdalo, takže sa začalo hovorievať: „Sanquis martyrórum – semen christianórum“ čiže „Krv mučeníkov – semeno kresťanov“.
Prototypom tohto procesu je však sám zakladateľ Cirkvi – Ježiš Kristus. V dnešnom evanjeliu oň prejavujú záujem Gréci, no v evanjeliách by sme našli aj mnohých iných ľudí z pohanských národov, ktorí by sa s Ním chceli stretnúť. Ježiš na to odpovedá slovami: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený“. Iste to jeho učeníkov potešilo, no nepotešil ich spôsob, ktorým Ježiš k osláveniu smeruje: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Je to práve jeho smrť, ktorá Ho zviditeľní pred celým svetom. Nejestvuje žiadne kresťanské ohlasovanie bez Ukrižovaného. Pavol Ho stavia vyslovene do stredu svojej evanjelizácie, hoci vie, že pred svetom je to bláznovstvo.
Známy kňaz, exorcista a spisovateľ Ellias Vella opisuje v jednej zo svojich kníh takýto zážitok: Raz som bol v Indii a kým som čakal na lietadlo, navštívil som jedno malé múzeum blízko letiska. Všimol som si v ňom jedného z hinduistických bohov – Šivu, ktorý má desať alebo dvanásť rúk. Nejaký hinduista ma videl ako sa pozerám na tohto boha, a tak sa ku mne priblížil a spýtal sa ma: „Ty nie si hinduista?“ Odpovedal som: „Nie, ja som kresťan.“ A hneď som sa spýtal: „Nechápem, prečo má tento boh dvanásť rúk.“ Odpovedal mi: „Má dvanásť rúk, aby sa naznačilo, že tento boh je všemohúci, nekonečný, pretože svojimi rukami drží celý vesmír.“ Potom mi položil veľmi divnú otázku: „Koľko rúk má tvoj Boh?“ Na krku som mal krížik, ukázal som na neho a povedal: „Má iba dve ruky, a tie sú pribité.“ A on mi povedal: „A ty nasleduješ nejakého Boha len s dvoma rukami a naviac ešte pribitými? Čo môže tento Boh pre teba urobiť?“ A ja som mu odpovedal: „On ma môže milovať.“
Milí bratia a sestry, celý život vnikáme do súvislostí lásky a kríža a nikdy nie sme na konci. Životné príbehy kresťanov (aj tých prenasledovaných) nás učia pravde, ktorú sv. Ján Pavol II. vyjadril slovami: Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš. Nech sa aj tá naša láska ukáže práve v tom, ako nesieme svoj kríž a akí sme solidárni aj s ostatnými, ktorí trpia. Amen.
Marián Gregor, farár
Dvadsiaty siedmy list Sielničanom vo formáte Word si môžete stiahnuť tu: Dvadsiaty siedmy list Sielničanom
